Brian L. Weiss – „Niekedy sa dejú zázraky“ (Citadella, 2016, str. 150)
„V regresii, ktorá sa odohrala v roku 2011 počas plavby na lodi (Klientka – Weissovi), ste nás viedli naspäť o spomienok z detstva. Keď ste nám vysvetľovali, čo sa s nami bude diať, domnievala som sa, že sa vrátim k spomienke na to, ako sa jedna z mojich malých sestričiek vrátila domov z nemocnice. No nestalo sa tak, namiesto toho som sa ocitla v období, keď som mala 4 roky a spolu s mojou ďalšou sestrou Debrou nám vyberali mandle. Boli sme v nemocnici a pred zákrokom nás uspali. Po niekoľkých dňoch jedenia zmrzliny a želé nás prepustili z nemocnice. Mali nás odviezť v invalidných vozíkoch. Ja som sa však hystericky rozplakala a ani za svet som si do neho nechcela sadnúť. Moja matka sa ma doň pokúšala násilím strčiť, a vyhrážala sa bitkou po príchode domov. V tom okamihu ste nás naviedli, aby sme sa premiestnili v čase, aby sme pochopili svoje detské spomienky. Odrazu som sa cítila sivá – všetko bolo sivé. Nič som nevidela. Cítila som sa zvláštne izolovane a vzdialená od všetkého. Mala som osem rokov. Požiadali ste nás, aby sme sa pozreli na svoje chodidlá a zistili, aké topánky máme obuté. Žiadne som nemala, bola som bosá. Sedela som pripútaná na invalidnom vozíku, niekto ma v ňom tlačil do plynovej komory, kde ma čakala smrť. Keď ste nás požiadali, aby sme sa v ľuďoch okolo nás pokúsili identifikovať niekoho zo súčasného života, nikoho som nenašla. Nevidela som žiadne oči, iba zátylky ľudí a plakala som. Bola som veľmi aktívnym a nebojácnym dieťaťom, takže som sa odjakživa čudovala, prečo ma vtedy v detstve tak veľmi vydesil invalidný vozík. Ďakujem, že ste mi pomohli vypátrať príčinu môjho iracionálneho strachu. Pre Donninu panickú reakciu na invalidný vozík, ktorý mal ako štvorročnú odviezť z nemocnice, neexistoval žiadny logický dôvod. Neprimeraná reakcia jej nešla do hlavy. Keď odhalila spojenie s vozíkom, ktorý ju viezol v minulom živote do plynovej komory, jej správanie jej odrazu dávalo zmysel. Fóbia zmizla a už sa nikdy nevrátila.
