B.L. Weiss vo svojej knihe „ Niekedy sa dejú zázraky“ (2016), popisuje našu podstatu a vzťah tela k mysli a duši pomocou metafory kociek z ľadu. Predstavte si, že kocky ľadu, ktoré sa vznášajú v studenej vode, by mali vedomie. Viedli by diskusie o kockách ľadu z nejakej nádobky na mrazenie – napríklad by mohli byť symetrickejšie, priehľadnejšie, mohli by mať ostrejšie hrany, než kocky z inej nádoby. A tieto diskusie by nakoniec viedli k hádkam, vojnám, a mali by sme ekvivalent života tu na Zemi. No vieme, že ak zohrejeme vodu, všetky kocky ľadu sa roztopia. Kocka ľadu z každej nádoby na mrazenie by bola rovnaká, premenila by sa na vodu. Všetky kocky ľadu pochádzajú z vody a na vodu sa pri zahriatí menia. Podstatou kocky ľadu je molekula vody, ktorá sa pohybuje pomalšie. Keď sa ohreje vplyvom tepla sa rýchlosť pohybu zvýši a kocka ľadu sa roztopí. Jej existencia bola po celý čas iba ilúziou. Bola to po celú dobu iba molekula vody. A čo sa stane ak neustále zahrievate vodu? Napokon zmizne aj ona. Premení sa na paru – neviditeľnú ale nie prázdnu. Molekula vody je stále prítomná, ale pohybuje sa veľkou rýchlosťou. Stane sa z nej para iba prostredníctvom transformácie molekuly vody .. ak paru zachladíme , premení sa späť na vodu, ak budeme ďalej ochladzovať, zemní sa na ľad. V našich pozemských hmotných telách sa podobáme na kocky ľadu – pohybujeme sa nižšou rýchlosťou, sme pevní a ťažkí. Keď hovoríme, že nie sme ľudské bytosti s duchovnými zážitkami, ale duchovné bytosti s ľudskými zážitkami, je to naozaj možné. Naše telo tvorí iba tú najmenšiu časť z nás. Vedomie nie je limitované mozgom alebo telom, ale zďaleka ich presahuje.
