Máme tendenciu myslieť si, že ľudia so zraneným vnútorným dieťaťom sú tichí, ustráchaní a dlhodobo trpiaci jednotlivci, ktorí obracajú svoju bolesť dovnútra. Hoci to často býva pravda, nie je to jediný spôsob, akým sa trauma z detstva môže prejaviť. Zranené vnútorné dieťa v sebe totiž nenesie len smútok, hanbu či strach – v niektorých prípadoch sa stáva zdrojom agresie, hnevu a túžby po kontrole.
Mnohé formy násilia a krutosti, ktorých sme svedkami vo svete, majú korene práve v bolestivých zážitkoch z detstva. Príkladom môže byť Adolf Hitler, ktorého v detstve neustále bil a ponižoval jeho sadistický otec. Tento muž bol sám nemanželským synom židovského statkára, čo mohlo ešte viac prehlbovať jeho vnútorný konflikt a frustráciu. Hitlerovo detstvo bolo poznačené systematickým telesným a psychickým týraním, ktoré v ňom zanechalo hlboké jazvy. Bezmocnosť, ktorú ako dieťa prežíval, neskôr pretavil do potreby moci a kontroly – a stal sa násilníckym vodcom, ktorého rozhodnutia stáli životy miliónov ľudí.
Psychiater Bruno Bettelheim tento jav opísal termínom „stotožnenie sa s agresorom“. Dieťa, ktoré je vystavené extrémnemu násiliu – či už fyzickému, sexuálnemu alebo emočnému – nedokáže túto bolesť spracovať v rámci svojej krehkej identity. Aby psychicky prežilo, podvedome sa vzdáva svojho autentického ja a preberá rolu toho, kto mu ubližuje. Stáva sa niekým, kto má moc, namiesto toho, aby ďalej zostával v pozícii obete.
Tento mechanizmus je obzvlášť deštruktívny pri sexuálnom zneužívaní. Výskumy ukazujú, že veľká časť páchateľov bola v detstve sama vystavená podobnému typu násilia. To však nijako neospravedlňuje ich činy – ide skôr o výzvu pre spoločnosť, aby viac rozumela koreňom násilného správania a aby dôslednejšie pracovala s prevenciou a liečením traumy.
Je však dôležité poznamenať, že nie všetci násilní ľudia museli byť v detstve zneužívaní či týraní. V niektorých prípadoch vyrastali v prostredí, kde im rodičia nekládli žiadne hranice, bezpodmienečne im vyhovovali a uspokojovali každé ich prianie. Takto rozmaznané deti si môžu vytvoriť predstavu, že sú nadradené ostatným a že si zaslúžia osobitné zaobchádzanie. Strácajú schopnosť empatie, zodpovednosti a sebareflexie – a ak sa stretnú s odporom či frustráciou, reagujú hnevom alebo manipuláciou.
Výsledkom je, že násilné správanie v dospelosti často pramení z porúch vo formovaní sebaobrazu a vzťahov počas raného vývinu. Nie je to ospravedlnenie – je to pokus o pochopenie. Aby sme ako spoločnosť dokázali zabrániť cyklu násilia, musíme sa začať viac zaoberať tým, ako sa rodí – a čo všetko môže skryté, nevyliečené vnútorné dieťa spôsobiť, ak nedostane šancu byť vypočuté, prijaté a uzdravené.
