V každom okamihu máme na výber. Môžeme sa vzdorovito brániť tomu, čo prichádza… alebo sa môžeme otvoriť vďačnosti – tej najsilnejšej frekvencii, akú náš citový kompas pozná.
Vďačnosť nie je len láskavý pocit voči tomu dobrému, čo nám život priniesol. Je to hlboký vnútorný postoj voči všetkému, čo sa nám stalo – aj voči pádom, bolesti a stratám. Práve tie nás totiž formovali najviac. Až keď sa naučíme poďakovať aj za ne, nie ako za krivdy, ale ako za lekcie, začne sa náš život premieňať zvnútra.
To, čo v nás vyvoláva odpor, to v nás zostáva. To, čomu sa bránime, pretrváva. No to, na čo sa pozrieme s vďačnosťou, stráca nad nami moc. Uzdravuje nás to. Posúva nás to vpred.
Veľa energie míňame na prehrávanie minulých scén – na krivdy, ktoré už dávno nemôžeme zmeniť. Držíme sa ich, akoby na nich závisela naša identita. A pritom nás iba oberajú o prítomný okamih – o teraz, kde sa všetko deje. Kde máme moc.
Vďačnosť neznamená súhlasiť s utrpením. Znamená ho pochopiť. Znamená povedať: „Ďakujem, že som to prežil, aj keď to bolelo. Teraz viem viac. Teraz som silnejší.“
Každá prekážka, ktorú zvládneme, každá rana, ktorú zahojíme vedome, sa stáva stupienkom, po ktorom stúpame vyššie. V momente, keď prestaneme bojovať proti životu a namiesto odporu zvolíme prijatie a vďačnosť, začne sa meniť nielen náš vnútorný svet, ale aj okolnosti okolo nás.
Pretože energia nasleduje pozornosť. A myšlienky majú frekvenciu. Ak sa ladíme na lásku, pokoj a vďačnosť, priťahujeme z rovnakého spektra – udalosti, ľudí, príležitosti. No ak zotrvávame v tieni negatívnych emócií, stále dokola vytvárame rovnaké scenáre.
Vďačnosť je kľúč, ktorý otvára dvere k zmene. Je mostom medzi tým, čo bolo, a tým, čo môže byť.
Začni dnes – hoci len malou vďakou. Za dych. Za svetlo. Za to, že žiješ.
A pozri sa, ako sa mení celý tvoj svet.
