Všetko, čo v živote človek odmieta, s čím nesúhlasí alebo čo tvrdohlavo odsudzuje – má často svoje korene v jeho vlastnej rodine. Mnohé postoje, ktoré považujeme za „vlastné“, sú len ozvenou toho, čo už pred nami niekto iný vytesnil, zavrhol alebo nepomenoval.

Každá rodina má svoje neviditeľné zákony, nevypovedané príbehy, a niekedy aj tiché tabu. Sú to témy, o ktorých sa nehovorí, skutky, ktoré sa nepriznávajú, ľudia, ktorí boli „vylúčení“ – zabudnutí, vymazaní z pamäti systému. Môže ísť o skorú smrť, vojnovú traumu, nemanželské dieťa, adopcie, interrupcie, tragédie, zločiny, chudobu aj bohatstvo. To, čo bolo neprijateľné pre našich predkov, sa stáva tým, čo nevedome odsudzujeme aj my.

Lenže to, čo odsudzujeme, sa nás aj tak týka.

Tým, že niečo zavrhneme, to nevymizne – len to prejde do tieňa. A z tieňa má táto energia často väčšiu silu. Vplýva na naše rozhodnutia, postoje, vzťahy – a my si ani neuvedomujeme, že nejednáme len za seba, ale ako zástupcovia celého svojho rodu.

Vylúčenie v rodinnom systéme

Vylúčenie môže byť nenápadné: stačí veta „o tom sa nerozpráva“ alebo postoj „to k nám nepatrí“. No práve tieto tiché zákazy vytvárajú v systéme tlak. Tí, ktorí boli vylúčení, si hľadajú cestu späť. Často cez potomkov – cez ich symptómy, správanie, osud.

Prijať vylúčeného člena rodu neznamená ospravedlniť jeho činy. Znamená to uznať jeho existenciu, dať mu miesto, ktoré mu patrí. A tým oslobodiť seba aj ďalšie generácie.

Mnohí sa tejto predstave bránia. Prijať niečo, čo rodina odmietla, môže vyvolať pocit zrady. Ako keby sme spochybnili hodnoty, na ktorých rodina stála. No práve cez tento nepohodlný pocit vedie cesta k hlbšiemu mieru. Až keď prejdeme touto vnútornou neistotou, dokážeme niekoho naozaj prijať – v srdci, bez výhrad.

A vtedy sa stane niečo zvláštne: napätie sa vytratí, hádky utíchnu, potreba dokazovať pravdu zaniká. Človek sa cíti celistvý. Láskavejší. Ľudskejší.

Kto je vinný? Kto je nevinný?

Často hľadáme vinníka. Ľutujeme sa, sťažujeme, ukazujeme prstom na iných. Hovoríme, že túžime po zmene – ale keď príde čas konať, zostaneme stáť. Očakávame zmenu zvonka, no odmietame urobiť pohyb vo svojom vnútri. A tak zmena neprichádza.

Pravdou je, že ak človek nekoná, nemení svoje postoje a stále sa vracia k rovnakým výčitkám – potom presne taký život si volí. Možno nechce nový život – možno chce len súhlas. Aby niekto uznal jeho utrpenie a potvrdil, že je „ten dobrý“.

Lenže cesta k zmene vedie cez prijatie zodpovednosti. Nie viny – ale zodpovednosti za to, ako žijem, ako reagujem, čo vo svojom systéme vedome alebo nevedome držím.

Každý je taký, aký je.

Ľudia sú takí, akí musia byť. Nie preto, že sú zlí či leniví, ale preto, že ich vedie ich vlastný rodinný príbeh. Ich postoje majú korene, ich činy majú príčiny. Sme len pokračovaním toho, čo bolo pred nami.

A keď sa nám zdá, že niekto „by mal byť iný“ – skúsme sa pozrieť hlbšie. Možno je taký, lebo niekto pred ním bol vylúčený. Možno nesie niečo, čo mu neprináleží. Možno jeho bolesť má tvar niekoho, koho sa snažil systém vymazať.

Vo svojich knihách Bert Hellinger často písal:

„To, čo odmietame, nás ovládne. To, čo milujeme, nás oslobodí.“