Občas sa pristihneme, že riešime niečo, čo nám nepatrí. Trápime sa, nesieme vinu, cítime zodpovednosť, hoci sme o to nikto neprosil. Až neskôr – keď sa pýtame hlbšie – zistíme, že za mnohými našimi problémami či ochoreniami sa skrýva jediná vec: láska. Láska dieťaťa, ktoré ešte stále nezložilo svoj batoh.

Znie to paradoxne – ako môže láska spôsobovať chorobu? Ale je to tak. Je to láska malého dieťaťa, ktoré sa nikdy naozaj neoddelilo od svojich rodičov. Dieťa, ktoré z hĺbky duše túži „pomôcť“, odľahčiť osud, vyriešiť bolesť, ktorú v rodine cítilo – aj keď ešte nemalo slová. A tak, aj keď už má dnes svojho partnera, vlastné deti a nový život, ešte stále jednou nohou stojí v starom dome – v dome svojich rodičov. Jeho vnútro ešte nezostarlo.

A práve to je častou príčinou vnútorného napätia, chorôb, či partnerských problémov. Nový život sa totiž nedá postaviť na základoch, ktoré patria niekomu inému. Kým človek zostáva pripútaný k osudom svojich rodičov – hoci len nevedome – nemá silu naplno žiť svoj vlastný život. Jeho energia je rozdelená medzi minulosť a prítomnosť.

V rodinných konšteláciách sa hovorí jasne: nový systém má prednosť pred starým. To znamená, že partner a deti majú mať prednosť pred rodičmi. Nie z nevďaku. Nie z neúcty. Ale z poriadku. Lebo len tak môže byť láska čistá. Len vtedy, keď dospelé dieťa prijme osud svojich rodičov bez potreby ho meniť, môže sa pohnúť ďalej.

No oddeliť sa neznamená zabudnúť. Znamená to prijať. Prijať to, čo bolo. Uctiť si, čo rodičia dali – aj to, čo dať nedokázali. Povedať v sebe: „Ďakujem vám. A teraz idem ďalej.“

Často sa v konšteláciách ukazuje jednoduchá pravda: za mnohými ťažkými osudmi, za chorobami aj neúspechmi stojí pokus dieťaťa niesť niečo, čo mu neprináleží. Snaží sa byť „záchrancom“ tam, kde nikdy nemalo stáť. No duša rodu má svoj vlastný poriadok – starý a múdry. A každý člen má svoje miesto.

Až keď sa človek postaví na to svoje, cíti sa ľahší. Prestane sa snažiť „zariadiť“ rodičom život. Prestane ich vnútorne súdiť alebo zachraňovať. Až vtedy sa uzdraví aj láska – tá medzi dieťaťom a rodičmi, aj tá, ktorú môže venovať svojim vlastným deťom.