Hlavnou prekážkou na ceste k šťastnému životu je neochota detí oddeliť sa od svojich rodičov. Napriek tomu, že má mnoho krát už dospelé dieťa novú rodinu s partnerkou, zostávajú partneri viac v pôvodnej rodine, ako v novej. Pokiaľ chce mať dieťa svoj vlastný a založiť svoj život a založiť si vlastnú rodinu, musí sa od rodičov oddeliť. K tomuto oddeleniu môže dôjsť až po vnútornom zmierení sa s rodičmi a po prijatí ich osudu. K rodičom potom bude prúdiť láska dospelého človeka a nie láska dieťaťa, ktoré na seba nesie ťarchu osudov predkov, ktorú aj tak nedokáže uniesť. Tam, kde u dospelého dieťaťa prevládajú pocity malého dieťaťa, tam sa oddelenie nepodarí. Dospelý človek by mal rásť a vyvíjať sa. Podnetom k uvedomeniu býva veľa krát, že už má svojho partnera a deti, ktoré ho potrebujú. V metóde rodinných konštelácii panuje prísna hierarchia, a tou je, že napríklad nový systém má prednosť pred starým, a teda novo založená rodina má prednosť pred pôvodnou rodinou. To však neznamená, že dieťa má zabudnúť na rodičov a predkov. Znamená to v podstate to, že človek – dospelé dieťa prevezme zodpovednosť za svoj život a uvedomí si, že teraz sú jeho prioritou partner a deti a až potom sú rodičia, s kt. osudmi súhlasí a prijíma ich takých akými sú. Rodinné vzťahy sú vždy zložité. Deti nemôžu niesť osudy rodičov ( z lásky), a tiež nemôžu žiadať od rodičov, aby niečo za nich vyriešili. Rodičia sa sami rozhodnú, ako budú reagovať v ťažkých a krízových situáciách, a samozrejme vždy majú právo mať posledné slovo. Rodič má právo „pliesť“ sa do života deťom, ale dieťa má právo (ak je dospelé) neposlúchnuť a ísť svojou cestou. Pri rodinných konšteláciách výjdu na svetlo dynamiky, kedy vidíme, že za problémami alebo ochoreniami sa vždy skrýva láska potomka niesť osudy predkov. Za touto láskou sa skrýva akási potreba rodinného systému. Rodová duša je súčasťou jednej veľkej duše, ktorá vedie človeka zvláštnym spôsobom, a človek je tejto sile k dispozícii.
