„Ľudská bytosť je časťou celku, ktorý nazývame vesmírom, časťou limitovanou časom a priestorom. Človek prežíva sám seba vo svojich myšlienkach a pocitoch ako niečo oddelené od všetkého ostatného… Je to určitý druh optickej ilúzie jeho vedomia. Táto ilúzia je našim väzením, obmedzuje nás na naše osobné túžby a na prežívanie náklonnosti len k hŕstke najbližších ľudí. Musíme sa oslobodiť z tohto väzenia tak, že svoj súcit rozšírime na viacerých, prijmeme všetky živé bytosti a prírodu. To je našou úlohou.“ (B.L.Weiss, „Niekedy sa dejú zázraky“, 2016, str. 273)
