Keď v medziľudských vzťahoch vedie vinníkova vina k rozchodu, považujeme vinníka za slobodného a nezávislého. Ak by ale tento zraňujúci čin nevykonal, musel by napríklad chradnúť ( psychicky), a tak by mal nárok a právo hnevať sa na toho druhého. Vinník sa často snaží vykúpiť si rozchod tým, že pred rozchodom toľko trpí, že bolesť z rozchodu tým vyváži. Možno sa len chce rozchodom otvoriť novému, väčšiemu priestoru, a trpí, pretože sa mu to môže podariť, len ak druhého zraní alebo poškodí. Ale pri rozchode nemá šancu na nový začiatok iba on. Aj obeť sa takto dostane zrazu k novým príležitostiam a možnostiam. Keď sa tomu ale ten druhý bráni a zostáva vo svojej bolesti, sťažuje tak vinníkovi ísť novou cestou, a napriek rozchodu zostávajú k sebe pripútaní. Ak to ale obeť vníma ako šancu na nový začiatok, dá tým vinníkovi slobodu. Zo všetkých spôsobov odpustenia je to možno ten najkrajší, pretože prichádza k zmiereniu, hoci rozchod pretrváva. Avšak tam, kde vina a škody naberajú osudové rozmery, je zmierenie možné len vtedy, ak sa úplne vzdáme myšlienok na trest. Je to pokorné odpustenie a pokorné podrobenie sa bezmoci. Obaja aj obeť aj vinník sa podrobia nevypočítateľnosti osudu a ukončí sa tak kolobeh viny a trestu.
Radi svet rozdeľujeme na ten, ktorý tu má právo byť, a ten, ktorý by tu vlastne byt nemal. To prvé nazývame „ dobrým“ a to druhé tým „ zlým“. Je to dané tým, že tým dobrým a prospešným nazývame to, čo je pre nás ľahké, a to, čo j pre nás ťažké nazývame zlým. Výzva k novému prichádza z toho, čoho by sme sa radšej zbavili, alebo vytesnili. Ak sa teda tomu ťažkému a zlému vyhýbame, strácame presne to, čo sa usilujeme si zachovať: svoj život, dôstojnosť, slobodu a svoju veľkosť. Len ten, kto sa vystaví aj ťažšiemu osudu a pritaká mu, spojí sa so svojimi koreňmi a zdrojom svojej veľkej sily. Takýto ľudia sú viac ako dobrí či zlí. Sú proste v súľade s niečím väčším a jeho hlbokou silou . V rodinných konšteláciách potom odmietaný osud alebo odmietanú vinu často preberie niekto iný. To má dvojnásobne zlé účinky. Cudzí osud alebo cudzia vina nám silu nedávajú, pretože to dokáže len vlastný osud a vlastná vina. Ale i ten, od koho osud či vinu prevezmeme, sa týmto odovzdaním sám veľmi oslabí. Jeho osud a jeho vina potom strácajú silu aj pre neho. (B.Hellinger, Láska ducha, 2011)
Na seminároch rodinných konštelácii môžeme spomenuté vidieť najmä pri rozvodoch, kde jeden z manželov rozchod príjme ( býva to ten, kto podal žiadosť o rozvod) ale druhý tento osud nie je schopný a ochotný prijať. Partner, ktorý nežiadal o rozvod, a teda nie je ochotný tento osud prijať tým nespôsobuje prekážky v následnom šťastí v živote len bývalému partnerovi, ale tým aj obrovskou silou blokuje slobodu a šťastie svojich nasledujúcich dní. Presne takéto situácie riešime mnoho krát na našich konšteláciách. Partner, ktorý prijal osud, prichádza s prosbou o doriešenie, pretože sa mu stále nedarí naštartovať to šťastie“. Väčšinou môžeme v rozohratej konštelácii vidieť, že si partneri buď neodpustili, alebo s vďačnosťou a od srdca neprijali to pekne, čo medzi nimi bolo- proste vidieť, že neprišlo k zmiereniu. V takých prípadoch sa konštelačne rieši odpustenie, vďačnosť, a zmierenie. K zlepšeniu situácie prichádza aj ak v konštelácii, kde stále nie je ochotný a schopný jeden z partnerov dôjsť k zmiereniu. K zlepšeniu dochádza práve preto, že rodina, aj keď už bývalá, je „ systém“ …tvorený určitými článkami ( články sú partneri,..deti…). V konšteláciách postačí, ak k odpusteniu, zmiereniu dôjde aj „len“ u jedného z bývalých partnerov, pretože AK sa zmení v systéme (bývalej rodiny) aj IBA jeden článok ( to je to pochopenie a zmierenie osoby jedného partnera v konštelácii), je zmenený aj celý systém. Zmenou aj IBA jedného postoja jedného článku zo systému sa systém mení….už nastáva posun.
