Trauma – tieň, ktorý putuje s nami
Čo sa stane, keď je bolesť priveľká na to, aby ju vedomie zvládlo? Čo robíme, keď nám realita spôsobí ranu tak hlbokú, že si ju nechceme pripustiť? Odpoveď je jednoduchá – vytesníme ju. No trauma, hoci ukrytá, nikdy celkom nezmizne.
V rodinných systémoch často dochádza k vylúčeniu – niekoho, kto „nezapadá“, kto narušil tiché dohody, či prelomil rodové pravidlá. Tieto nezhody sa neraz rodia zo strachu. Zo strachu pred tým, čo je iné, nepochopiteľné, alebo až príliš bolestivé. Vytesnenie býva reakciou – obranou. A keď sa v osude jedinca objaví niečo ťažké, hľadá cestu von. Niektorí utekajú. Iní skamenia. Ďalší sa stiahnu do ticha. Ale každý z nás sa snaží prežiť.
Trauma je skúsenosť, ktorá zasiahne telo i dušu tak silno, že nedokážeme nájsť žiadnu cestu k úľave. Neexistuje rozhodnutie, ktoré by prinieslo pokoj. A tak organizmus zareaguje útlmom – akoby zatiahol záves. Človek sa cíti otupený, mimo seba. Navonok môže vyzerať ako ktokoľvek iný, no vo vnútri stále nesie napätie, ktoré nepominulo ani po skončení nebezpečenstva.
Telo si pamätá. Nervový systém uchováva to, čo sa vedomie snaží zabudnúť. A hoci žijeme ďalej, naše pocity sú otupené, akoby sme žili len na polovicu. Táto ochranná reakcia nám pomáha prežiť. Ale ak trauma zostane nepochopená a neodžitá, stáva sa neviditeľnou bremenou, ktoré si nesieme roky. A nie len my – ale aj naši potomkovia. Lebo trauma sa dedí. Vpisuje sa do energetického poľa rodu ako nevysporiadaná kapitola, ktorá čaká, kým ju niekto dočíta.
Traumatizujúce zážitky našich predkov – vojny, násilie, straty – zostávajú ako neviditeľné jazvy v našej duši. Ak sa človek cez svoju stratu neprenesie, ak zostane uväznený v smútku či depresii, trauma nie je ukončená. Uzdravenie nastáva až vtedy, keď ju dokážeme prijať. Bez odporu. Bez hnevu. Len ako súčasť príbehu nášho života.
Až keď začneme vnímať aj tie najťažšie chvíle ako skúsenosť, ktorá nás niečo naučila, až vtedy sa začíname uzdravovať. Vzniká priestor pre nové začiatky, pre nádej. Vtedy sa z tieňa traumy stáva svetlo poznania – a to je ozajstná sila, ktorú v sebe všetci nosíme.
