Brian L. Weiss vo svojej knihe „Niekedy sa dejú zázraky“ (2016) opisuje fascinujúci prípad klientky, ktorá sa počas regresnej terapie dostala k pôvodu svojej nepochopiteľnej fóbie z invalidného vozíka.
Regresia sa odohrala v roku 2011 počas plavby na lodi. Keď klientka vstúpila do stavu hlbokej relaxácie a návratu do minulosti, očakávala, že si spomenie na radostnú udalosť – návrat svojej malej sestry z nemocnice. Namiesto toho sa ocitla vo veku štyroch rokov, keď jej spolu so sestrou Debrou vyberali mandle.
Po zákroku a niekoľkých dňoch zotavovania prišla chvíľa, keď ju chceli z nemocnice odviezť na invalidnom vozíku. No namiesto pokojného prijatia situácie sa dostavila panická reakcia – hysterický plač a odpor voči vozíku. Jej matka ju chcela násilím usadiť a vyhrážala sa jej trestom po návrate domov.
Keď sa počas regresie vrátila k tejto spomienke, terapeut ju vyzval, aby sa posunula ešte hlbšie – do udalosti, ktorá s ňou súvisí na inej úrovni. Zrazu všetko okolo seba vnímala v sivých tónoch. Cítila sa izolovaná a odtrhnutá od sveta.
Ocitala sa v inom živote, v inom čase a priestore. Mala osem rokov a sedela bosá, pripútaná na invalidnom vozíku. Niekto ju tlačil smerom k plynovej komore. V tej chvíli si uvedomila skutočný pôvod svojho iracionálneho strachu – invalidný vozík pre ňu neznamenal len obyčajný prevoz v nemocnici, ale smrť.
Na terapeutovu výzvu, aby medzi okolostojacimi spoznala niekoho zo súčasného života, nikoho neidentifikovala. V jej spomienke neboli tváre, iba zátylky ľudí. Plakala.
Celý život si kládla otázku, prečo v detstve tak extrémne reagovala na invalidný vozík, hoci pre to neexistoval žiadny racionálny dôvod. Regresia jej konečne poskytla odpoveď.
Keď pochopila spojenie medzi invalidným vozíkom v minulom živote a svojím strachom v súčasnom živote, jej fóbia sa úplne stratila a už sa nikdy nevrátila.
