Chorobná závislosť nie je len emocionálny stav, ale skutočná porucha, pri ktorej človek postupne stráca kontakt so svojou vlastnou identitou. Ide o stav, keď sa jedinec natoľko zameriava na potreby, názory alebo uznanie druhých, že úplne zanedbáva vlastné pocity, túžby a hodnoty. Namiesto toho, aby žil svoj vlastný život, začína „žiť“ životy iných.
Ako to vyzerá v praxi?
Predstavme si Janu. Jej priateľ sa jej zverí s problémami v práci, a Jana ich začne prežívať akoby boli jej vlastné. Noc čo noc nemôže spať, pretože ju trápi to, čo sa deje v jeho živote. Jej vlastné pocity idú bokom – nie preto, že by ich potlačovala vedome, ale preto, že si ich už ani neuvedomuje.
Alebo František. Po dvoch rokoch ho opustí partnerka a on je tak otrasený, že uvažuje o samovražde. Jeho vnútorná hodnota bola od začiatku založená výhradne na tom, či je milovaný. Bez uznania a lásky z vonkajšieho sveta sa cíti bezcenný – pretože mu chýba pevný vnútorný základ sebaúcty.
A Anna? Je milá, usmievavá, obľúbená. No vo vnútri zmätená. Keď sa jej priateľ opýta, kam by chcela večer ísť, odpovie, že je jej to jedno. V skutočnosti však nevie, čo chce. Večer s ním strávi v kine a „pube“, no nič z toho si neužije. Mrzutá mlčí a na otázku, čo sa deje, len odpovie: „Nič.“ Anna nevie vyjadriť svoje potreby – možno preto, že ich už sama nerozoznáva.
Koreň problému: závislosť na vonkajšom svete
Tieto príbehy spája jeden spoločný menovateľ – ľudia v nich si vytvárajú identitu nie zvnútra, ale zvonku. Ich vnútorný svet zostáva prázdny, kým vonkajší sa stáva meradlom ich hodnoty, šťastia či bezpečia.
Tento typ závislosti často vzniká v nezdravom rodinnom prostredí. V rodinách, kde je prítomný alkoholizmus, násilie alebo iné formy zneužívania, sa deti učia prežívať svet cez „radar“ vonkajších hrozieb. Vyvíjajú si akúsi prehnanú citlivosť – buď voči alkoholu, nepredvídateľnému správaniu rodičov alebo iným stresujúcim prvkom.
Namiesto toho, aby si rozvíjali zdravý vnútorný svet, sú nútené byť neustále v strehu. A tak – postupne, nenápadne – prichádzajú o kontakt s vlastným ja. Strácajú schopnosť vnímať, čo vlastne cítia, čo potrebujú a po čom túžia. V dospelosti potom hľadajú naplnenie vonku – v partneroch, práci, uznaní. Ich vnútorné dieťa zostáva poranené a hladné po láske, ktorú nikdy nedostalo.
Ako to liečiť?
Chorobná závislosť je výkrik duše, ktorá si žiada pozornosť. Liečba začína uvedomením – kto som, čo cítim, čo chcem ja, nie ostatní? Návrat k vlastnému prežívaniu môže byť náročný, ale je to krok k slobode. K vytvoreniu sebaúcty, ktorá nie je závislá od aplauzu okolia.
Ak sa v tomto opise nachádzate – vedzte, že v tom nie ste sami. Uzdravenie je možné. Vyžaduje si však odvahu čeliť pravde, pozrieť sa do minulosti, objaviť stratené pocity a začať budovať nový, pevný vzťah so sebou samým.
