Každý jedinec bol kedysi mladší, než je teraz, a nesie si so sebou zafixované pozostatky predchádzajúcich rokov, ktoré budú za určitých okolností aktivované. Ak nejaká detská bolesť nebola vyliečená, s veľkou pravdepodobnosťou sa vynorí v dospelosti a môže vyprodukovať veľmi veľa nežiadúcich symptómov, vrátane viny, hanby, depresie, nízkej sebaúcty, či sebadeštruktívneho správania. Keď ľudia prejavujú prvky detinského správania, akými sú trucovitosť, vzdor, či snaha upútať pozornosť, aktivuje sa u nich vnútorné dieťa. Dôležitým krokom k uzdraveniu je rozspomenúť sa a dať priechod bolestným spomienkam z detstva. Dospelý je napríklad v uvoľnenom stave poslaný hľadať „ dieťa“, ktoré si vo svojej psychike nesie celé roky. Spomenie si napríklad na dom/byt, kde v detstve býval, predstaví si ho, predstaví si miestnosť, rodičov a nakoniec aj to malé dieťa. Dospelý, ktorý už dospel a je schopný lepšieho náhľadu a porozumenia, potom na dieťa hovorí, presvedčuje ho, objíma, sľubuje mu, že ho bude chrániť a vyvedie ho z traumatického prostredia do súčasnej doby. Svojim spôsobom je toto dieťa zachránené. Teoreticky je pohľad na to, čo sa dieťaťu stalo rozšírený, a reakcie na traumy sú zmenené. Tomu sa hovorí prepis, reskript. Ide o akési prepísanie scénara života. Vnútorné dieťa už teraz chápe, že za zlé správanie svojho rodiča nenesie zodpovednosť, a že teraz mu už môže odpustiť, alebo aspoň pochopiť dôvody, prečo sa matka, či otec chovali tak nerozumne. Dospelý sa stáva milujúcim rodičom svojho vlastného vnútorného dieťaťa.
