Všetko, čo v živote človek odsudzuje, s čím nesúhlasí má pôvod v jeho rodine. Každá rodina má svoje vlastné témy a príbehy, ktoré odsudzuje. To, čo odsudzujeme, sa zo života vylučuje. Odsudzujeme druhých, pretože ich považujeme za vinníkov, považujeme ich za nesprávnych ľudí, a seba považujeme za správnych. To, čo odsudzujeme, odmietane a vlastne to nechceme vidieť. Čo všetko z nášho rodinného systému na nás pôsobí a ovplyvňuje naše myšlienky, konanie a osud? Môžu to byť rôzne udalosti:.. niečia skorá smrť, nehoda, dieťa dané k adopcii, narodenie nemanželského dieťaťa, smrť v koncentračnom tábore, zabitie, vraždy, adopcie, interupcie …zločiny aj hrdinské činy, chudoba…bohatstvo. Odsudzujeme väčšinou to, čo už zavrhovali a neprijali do svojho systému naši predkovia. V rodinách bývajú zakázane niektoré názory, postoje, činy – niečo je zakázané, niečo sa popiera alebo vytesňuje. Toto všetko môžeme pokladať za „vylúčenie“. Takéto postoje dokážu neskôr veľmi negatívne vplývať na členov rodinného systému. Je nutné prijať skutočnosť, že mnoho vecí, ktoré sme zavrhli, má právo existovať, pretože to, čo odmietame nám obyčajne aj tak vtrhne do života. Nakoniec tomu aj tak budeme čeliť my alebo naše deti. Bolo by vhodné naučiť sa sledovať vlastné reakcie na určité správy, výroky alebo odsúdenia. Bolo by vhodné sledovať témy, ktoré v nás obvykle vyvolávajú odsudzujúce postoje. Možno je to návod, ako odhaliť, čo za tajomstvo sa skrýva v našom rodinnom systéme. Ak prijímame to, čo sme odsúdili, tak prijímame predka, ktorý bol vylúčený. Prekážkou býva spravidla to, že prijatím odsúdeného spochybňujeme rodinné hodnoty a porušujeme rodinný „zákaz“. Niekedy sa môže dostaviť nepríjemný pocit, akoby človek strácal spojenie so svojou rodinou. Z tohto dôvodu vzniká vnútorná nepohoda, ale až po prekonaní tohto nepríjemného pocitu je možné dokončiť prijatie. Čo sa stane, keď sa vylúčený člen príjme? Tento vylúčený člen získa stratenú pozíciu v rodinnom systéme, nájde miesto v našom srdci, čo z nás urobí lepšieho a láskavejšieho človeka. V rodinných vzťahoch utíchnu konflikty, zaniká otázka kto mal a kto nemal pravdu. Pokiaľ potomci príjmu vylúčeného člena rodinného systému, začnú sa cítiť inak. Takéto vnútorné prijatie sa odrazí v živote človeka, a v jeho emóciách .
Ak sa človek neustále ľutuje, sťažuje a hľadá vinníkov, pritom sa považuje za nevinného, potom je to presne to, čo chce – teda sa iba sťažovať a hľadať vinníka. V skutočnosti nechce nič iné, len aby ostatní súhlasili s tým, že má pravdu, a je dokonalý. Netúži po inom živote. Pokiaľ človek nekoná, pokiaľ sám nič nemení a nemení svoje postoje, potom presne taký život chce. Ak človek hovorí, že túži po inom živote, iných vzťahoch a mnohých iných veciach, ale sám odmieta jednať a prehodnotiť svoje postoje a názory, potom sú jeho túžby iba ilúziou. Títo ľudia nechcú zmenu. Chcú snívať, sťažovať sa alebo trpieť. Čokoľvek iné je pre nich nedostupné, pretože sa boja čokoľvek zmeniť.
Každý človek je taký, aký je. Je presne taký, aký musí byť. Niekedy máme pocit, že by niekto mal byť iný, mal by inak konať, ale nie je to tak. Človek existuje sám o sebe, a je súčasťou rodinného systému. Je tým, kým je, pretože sa v jeho rodinnom systéme prihodilo niečo, čo má vplyv na celý jeho život. Podľa toho uvažujeme aj konáme, pretože sme potomkami svojho rodu. Vo svojich knihách zvykol B. Hellinger písať, že všetko, čo odmietame, nás ovládne, zatiaľ, čo všetko, čo milujeme nás oslobodzuje.
