Samovražda. Slovo, ktoré zabolí, aj keď ho len vyslovíme. Téma, ktorej sa mnohí radšej vyhýbame. Priznám sa, aj ja som ju dlho odsúvala bokom. No prichádza čas hovoriť – úprimne, otvorene, s úctou. Pretože tento fenomén sa dotkol, priamo či nepriamo, už mnohých z nás – či už v tomto živote, alebo v niektorej z predchádzajúcich inkarnácií.
Keď si niekto z nášho rodinného systému siahne na život, zanechá za sebou ticho, ktoré kričí. Bolestivé otázky bez odpovedí. Prázdno, ktoré nejde zaplniť. Pozostalí často roky nedokážu prijať túto stratu, zmieriť sa s ňou, ani ju pochopiť. Zvlášť ak pochádzajú z prostredia, kde viera označuje samovraždu za ťažký hriech, za čosi neodpustiteľné.
Viera má svoju silu. Vie nás podržať v najťažších chvíľach, ukázať cestu, priniesť útechu. No v niektorých prípadoch vie aj zraniť – keď človeka uväzní v pocite viny, hanby či zatratenia. A práve preto chcem ponúknuť iný pohľad. Nie odsudzujúci. Nie dogmatický. Ale súcitný, hlboký a duchovný.
Ja sa nepovažujem za veriacu v tradičnom slova zmysle. Ale verím. Od malička. Celou svojou bytosťou. Verím, že sme večné duše – malé iskričky vedomia pochádzajúce z obrovského, múdreho zdroja. A že sme sem neprišli náhodou. Vybrali sme si túto inkarnáciu. Vybrali sme si svoje skúšky, výzvy, dokonca aj bolesť – pretože práve cez ňu rastieme. Každá prekonaná prekážka zvyšuje našu frekvenciu, posúva nás o krok bližšie k sebe samým.
Z tohto pohľadu samovraždu nevnímam ako hriech. Vnímam ju ako zlyhanie plánu, ako prerušenie cesty, ktorú si duša sama vybrala. Možno to bola príliš ťažká skúška. Možno sa duša cítila slabá, zúfalá, osamelá. No viem, že aj ten, kto si vzal život, bol kedysi plný nádeje a odhodlania. Tvrdohlavo si naplánoval túto inkarnáciu a všetko, čo sa v nej mal naučiť.
Nie je však samovražda ako samovražda. Každý prípad je iný, každý má svoje príčiny. A preto sa pýtam – ak sa niekto ocitne v bode, kedy už nevládze, kedy ho všetko bolí, kedy má pocit, že nevidí východisko – odkiaľ vychádza jeho rozhodnutie? Je to voľba z lásky, alebo zo strachu?
Ak túžba odísť pramení z bolesti, z hnevu, zo zrady či beznádeje – vedzte, že všetky tieto emócie si duša vezme so sebou. Odchod nezmaže to, čo nebolo spracované. V ďalšom živote sa opäť objavia podobné výzvy, pretože život nám trpezlivo ponúka možnosť pochopiť a zvládnuť to, čo sme si kedysi naplánovali. Nejde o trest. Ide o návrat k rovnováhe.
Na druhej strane – ak je odchod vedomým rozhodnutím z miesta pokoja, prijatia a lásky – napríklad po dlhom, bolestivom utrpení, kedy človek cíti, že jeho cesta sa naplnila – duša si tento odchod môže naplánovať ako dôstojný koniec kapitoly.
Je dôležité, aby sme neodsudzovali, ale počúvali. Aby sme nesúdili, ale porozumeli. Aby sme boli oporou – sebe i iným – v temných chvíľach, keď sa život zdá neúnosný. Niekedy stačí len jedno pochopenie, jedno objatie, jedno vypočutie, ktoré dokáže zmeniť smer.
A ak práve teraz číta tieto riadky niekto, kto sa cíti stratený, nech vie jedno: Nie si sám. Tvoja duša si túto cestu vybrala, pretože verí, že to zvládneš. Aj keď to teraz tak necítiš, si silnejší, než si myslíš. Tvoje svetlo nezhaslo – len je dočasne zatienené.
