Predstav si dušu ako večného žiaka — učenlivú, zvedavú, no niekedy zmätenú a unavenú. Prichádza na Zem v tele, ktoré jej poskytne priestor pre rast, radosť, ale aj pre bolestivé lekcie. A niekedy sa stane, že toho na ňu príde priveľa. Duša, ktorá sa rozhodne ukončiť svoj fyzický život, neodchádza z hry. Len si na chvíľu sadne bokom.
Keď sa vedomie „prebudí“ na druhej strane, zistí čosi zásadné: že sa mu vlastne nič nestalo. Že duša ostáva neporušená. A že útek bol len ilúziou riešenia. Žiadna lekcia totiž nezmizne, keď pred ňou utečieme. Práve naopak – vráti sa, znovu a znovu, až kým sa s ňou nenaučíme narábať inak.
Duše, ktoré odišli predčasne, často prichádzajú späť rýchlejšie. Sú ako žiaci, ktorí si potrebujú zopakovať ročník. Platí to aj o malých deťoch, ktoré odídu zo sveta skôr, než vyslovia prvú vetu — ich návrat býva rýchly, lebo cesta ich učenia je ešte len na začiatku. Nie je to trest. Je to pokračovanie.
Zem je školou. Niektorí z nás práve vkročili do prvej triedy. Iní si už prechádzajú náročnými skúškami vysokej duchovnej školy. Ale všetci — úplne všetci — raz získame diplom poznania. Absolvujeme kurz života a pokračujeme do ďalších dimenzií, do vyšších sfér vedomia.
Nie je dôležité, ako rýchlo prechádzame jednotlivými lekciami. Dôležité je, že kráčame. Že sa neprestávame učiť. Že hoci padneme, znova vstaneme.
A že jedného dňa pochopíme, že aj najťažšie chvíle boli súčasťou nádherného, veľkého plánu — plánu, ktorý nás formoval do svetla, ktorým sme sa vždy mali stať.
