Brian L. Weiss vo svojej knihe Niekedy sa dejú zázraky (2016) opisuje vzťah tela, mysle a duše prostredníctvom metafory ľadových kociek vo vode.
Predstavme si, že tieto kocky ľadu majú vedomie. Diskutovali by o svojom tvare, porovnávali by sa s inými – niektoré by boli symetrickejšie, priehľadnejšie, mali by ostrejšie hrany. Takéto debaty by viedli k nezhodám, sporom, možno aj „ľadovým vojnám“ – presne ako v našom svete.
Avšak vieme, že ak vodu ohrejeme, všetky kocky ľadu sa roztopia a splynú v jedno. Bez ohľadu na svoj pôvod, forma či veľkosť, všetky sú v podstate tou istou vodou. Keď sa voda ešte viac zahreje, mení sa na paru – neviditeľnú, ale stále existujúcu. A ak ju opäť ochladíme, vráti sa do kvapalného či tuhého skupenstva.
Táto analógia dokonale vystihuje aj našu podstatu. V pozemských telách sme ako tie pevné ľadové kocky – pohybujeme sa pomaly, sme ťažkí, vnímame realitu cez fyzické zmysly. No naše vedomie nie je viazané na telo – podobne ako voda dokáže zmeniť formu, aj my presahujeme hmotu.
Nie sme len ľudské bytosti s duchovnými zážitkami. Sme duchovné bytosti zažívajúce ľudskú skúsenosť. Naše telo je len dočasnou manifestáciou – skutočná esencia nás presahuje a siaha až do neviditeľných sfér vedomia.
